Hudba
Fado, saudade a ostrov
Odkiaľ pochádza fado, čo znamená saudade, ako portugalská gitara získala svoj zvuk a o ostrovnej sláčikovej hudbe, ktorá doputovala až na Havaj.
Rezervujte si miesto na predstavenie ↗Osud zhudobnený
Fado je portugalská piesňová forma, ktorej korene možno vystopovať do Lisabonu 20. rokov 19. storočia, hoci pravdepodobne má staršie korene, ktoré nikto nedokáže presne určiť. Názov pochádza pravdepodobne z latinského fatum, osud. Populárna predstavivosť ho spája s tklivými melódiami o mori a živote chudobných, no v skutočnosti môže byť fado o takmer čomkoľvek, pokiaľ si zachová tradičnú štruktúru. UNESCO zaradilo fado v roku 2011 na svoj zoznam dedičstva živých tradícií; Cante Alentejano je jediná ďalšia portugalská hudba, ktorá sa môže pýšiť týmto statusom.
O čom piesne sú
Populárna predstava vykresľuje fado ako tklivé piesne o mori a živote chudobných ľudí, poznačené rezignáciou, osudom a melanchóliou, a mnohé piesne tomuto obrazu zodpovedajú. Jeho korene siahajú k lisabonskej mestskej a námorníckej robotníckej triede, k tomu istému svetu, ktorý inde v portugalsky hovoriacom svete dal vzniknúť príbuzným žánrom: morna z Kapverd, ktorá môže byť spojená s raným fadom, modinha z Brazílie a kroncong z Indonézie. Každý z nich si neskôr vypestoval vlastnú tradíciu. Táto spoločná história je jedným z dôvodov, prečo fado tak dobre cestuje, a prečo krátke úvody tak veľmi pomáhajú: keď raz viete, že pieseň je o odchode, melódia vysvetlí zvyšok.
Z lisabonských krčiem
Hudba vyrastala v robotníckych štvrtiach hlavného mesta, medzi námorníkmi, prístavnými robotníkmi a štamgastmi krčiem. Okolo 50. rokov 19. storočia umelci ešte tancovali aj spievali; do konca storočia tanečné rytmy vybledli a fadista sa stal spevákom čistého a jednoduchého typu. Maria Severa, ktorá spievala a hrala na gitare v lisabonských krčmách a zomrela v roku 1846 vo veku 26 rokov, je pamätaná ako prvá speváčka, ktorá preslávila fado. V dvadsiatom storočí Amália Rodrigues, nazývaná kráľovnou fada, ho niesla po celom svete.
Dve mestá, dva štýly
Existujú dva hlavné štýly. Lisabonský štýl je známejší, a to najmä vďaka Amálii Rodrigues. Štýl z Coimbry je spojený s miestnou univerzitou a so starou tradíciou serenád: spievajú ho výlučne muži, oblečení v akademických róbach a plášťoch, často v noci na ulici. Každé mesto má dokonca svoj vlastný model portugalskej gitary – lisabonská má svetlejší a coimberská tmavší tón.
Saudade
Fado ide ruka v ruke so saudade, portugalským názvom pre melancholickú, nostalgickú túžbu po niekom alebo niečom, kto alebo čo je neprítomné a možno sa už nikdy nevráti. Slovo sa objavuje v spevníkoch z trinásteho storočia a niektorí spisovatelia ho spájajú s veľkými portugalskými námornými plavbami, keď rodiny čakali na námorníkov, ktorí sa nevrátili domov. Pri predstavení ho počujete v rubate, keď sa spevák zdrží na poslednej note frázy a gitary okolo nej stíchnu.
Gitara s dvanástimi strunami
Predkami portugalskej gitary sú citola, známa v Portugalsku od 13. storočia, a neskorší cittern; a v osemnástom storočí ju formovala takzvaná anglická gitara, ktorá jej dala jej ladenie a mechaniku s kľúčikmi. Do druhej polovice 19. storočia ju jej partnerstvo s fadom urobilo módnou. Jej dvanásť oceľových strún je usporiadaných do šiestich párov a vo fade nesie melódiu a vypĺňa medzery medzi spevákovými frázami, zatiaľ čo klasická gitara drží akordy a rytmus.
Madeirské vlastné struny
Madeira má svoju vlastnú ľudovú hudbu, s miestnymi strunovými nástrojmi, ako sú machete, rajão, brinquinho a cavaquinho, na ktoré sa hrá pri tradičných tancoch, ako je bailinho da Madeira. Madeirskí emigranti preniesli niektoré z nich veľmi ďaleko. V roku 1879 ostrovania, ktorí dorazili na Havaj, hrali pouličné koncerty a v 80. rokoch 19. storočia sa tam z malých portugalských gitár – medzi nimi machete, cavaquinho a rajão – vyvinulo ukulele; traja madeirskí stolári sú považovaní za jeho prvých výrobcov. Fado, ktoré dnes počujete vo Funchale, patrí k národnej tradícii a žije popri tejto ostrovnej hudbe.
Zdroje